Cestu dejinami mlyna pripravili dvaja chlapi. Obaja mali meno Andrej...
Andrej 2x...
Cestu dejinami mlyna pripravili dvaja chlapi. Obaja mali meno Andrej...
Prvý z nich, starší, pochádzal z Kračúnoviec, z evanjelickej rodiny sedliaka-gazdu, kde sa narodil otcovi Thomasovi Roszkossovi a Anne Gocs v nedeľu 31. mája roku 1812.
Svedčí o tom záznam v matrike pokrstených Evanjelickej cirkvi a. v. farnosti Kuková, v zápisoch krstov roku 1812 na strane 21. Volal sa Andreas Roszkoss.
Druhý Andrej sa narodil pár dedín severnejšie v Hažgúte (dnes Podhorany) tiež v nedeľu, ale 21.10.1827, Zuzanne Halyko, ktorá ho vychovávala ako vdova po mlynárovi z obce Pósfalu (dnes Pušovce). Meno jej manžela mlynára zatiaľ nepoznáme.
Sobášna matrika Rímskokatolíckej cirkvi v Pušovciach eviduje záznam o sobáši Adama Halyko, ruthéna (gréckokatolíka), molitor (mlynára) z Nimethfalvensis (dnes Nemcovce) a Anny Pavel, rímskokatolíčky, colona (gazdiny) Asguth (dnes Podhorany) zo dňa 27.1.1799.
Je to zrejme záznam o svokrovcoch Zuzanny. V tom prípade by jej svokor Adam Halyko bol tiež mlynár. Pri sobáši mal 24 rokov. Teda, najstarší známy predok rodu mlynárov z mlyna v Dubravke sa narodil zrejme v roku 1775.
Bola ona a bol on
Obaja Andrejovia sa oženili.
Andrej Halyko, (Zuzannin syn) gréckokatolík, mlynár z Felsö-Asguth (Vyšné Podhorany) sa oženil 7.2.1855 s "honest virgine" Mária Gömera, gazdinou z rímskokatolíckej rodiny, ktorú si našiel v dedine Alsö-Asguth (Dolné Podhorany). Asi po troch rokoch sa im narodila dcéra Anna.
Aj druhý Andrej (Endre) Roszkos, evanjelik z Karácsonmezö (dnes Kračúnovce), gazda majúci pozemok (telkes) si našiel tiež v tej istej dedine svoju snúbenicu Annu Fejtkovú, s ktorou sa 19.11.1838 oženil. Po šiestich rokoch manželstva sa im narodil syn - Endre (Andrej) Roszkos v pondelok 1.4.1844.
Deti týchto rodín (Roszkos a Halyko), Endre (Andreas), syn gazdu z Kračúnoviec a Anna, dcéra mlynára z Podhoran sa usadili v Tulčíku, kam sa presťahovali z Podhoran zrejme spolu s rodičmi Anny, a usadili sa na adrese Tulčík č. 108. Tu sa ešte rodičom Anny Halyko narodila dcéra Zuzana v tom istom roku, v ktorom bol sobáš jej staršej sestry Anny, dňa 19.11.1878, presne 40 rokov odo dňa sobáša jej otca. Tu si založili mlyn (podľa tradície drevený) na mieste zvanom Čaplanky povyše potoka, ktorý stekal okolo Syrovej hory pod Haľagošom do Sekčova.
Miestu mlyna Rozkošovcov dali zapisovatelia druhej vojenskej prieskumnej mapy Habsburskej ríše (1819-1869) názov Dubravka M. a mapa tretej vojenskej prieskumnej mapy Habsburskej ríše (1869-1887) toto miesto pomenovala ako Nisnyi mlyn.
Svedectvo matriky vo Fulianke
Posledný zápis vo farskej matrike z roku 1878 gréckokatolíckej cirkvi vo Fulianke je úhľadne písaným svedectvom z ruky sobášiaceho kňaza Jána Pankovicsa, fulianského gréckokatolíckeho farára. Potvrdzuje, že zrelý tridsaťročný ženích si bral dvadsaťročnú nevestu. V skutočnosti, podľa záznamov matriky mal vtedy Andreas Roszkos 34 a jeho nevesta Anna Halyko zrejme 20 rokov. Aj po viacerých pokusoch nájsť jej záznam o krste, nepodarilo sa potvrdiť údaj o dátume jej narodenia.
Rodine Andreasa Roszkosa a Anne Halyko Boh požehnal štyri deti: Máriu (1879), Jána (1883), Veroniku (1885) a Annu (1887). Bol to Ján, ktorý prevzal remeslo mlynára po svojej mamke a svokrovi.
A nielen to. V súlade so všeobecným cirkevným pravidlom podľa mamky prijal rovnako ako všetci súrodenci aj gréckokatolícke vierovyznanie. Výrazom úcty k svojmu otcovi i k jeho odvahe postarať sa o rodinu a začať nový život na novom mieste je evanjelický náhrobný kameň na fulianskom cintoríne nad hrobom Andreasa Roszkosa.
Zo záznamu v matrike sobášených (obr. vyššie) vyplýva, že v roku 1878 rodina už bývala v Tulčíku. Ešte i posledné z detí, Anna, má pri narodení 25.4.1887 domicilium v Tulčíku č. 195.
Posledné známe meno Andrej v rodine sa spomína v matrike pokrstených gréckokatolíckej farnosti Fulianka ako posledný matričný záznam v tom roku (29.12.) pod č. 16. Bol to brat Anny Halyko, ktorý býval v ich rodnej obci Asguth (Podhorany).
Začína dynastia mena Ján
Písal sa rok 1883. Matrika pokrstených gréckokatolíckej farnosti Fulianka prijíma druhý rodinný zápis krstu dieťaťa. V stredu 18. apríla sa Roszkosovcom narodil syn. Dali mu meno Ján, ktoré vystriedalo tradičné rodinné meno Andrej. Poznámka v matrike: "molitor" (z lat. mlynár) vyjadruje, čím sa rodina živila. Zápis prezrádza, že ich vtedajšie bydlisko bolo v Tulčíku, na adrese s číslom 37.
Drevený mlyn - Čaplanky
Prvých asi osem rokov prežil malý Janík Rozkoš so svojimi rodičmi a tromi sestrami Máriou, Veronikou a Annou v mlyne pri potoku, ktorý stekal z kopcov okolo Haľagoša, poniže Tulčíka, na mieste, zvanom Čaplanky (názov chotára).
O tejto historickej reálii svedčí stará vojenská mapa Habsburskej ríše v období 1869-1887, teda v čase krátko po narodení syna Jána v mlynárskej rodine Rozkošovcov. Na mape mal tento pôvodný mlyn meno Nisnyi mlyn na potoku, prameniacom nad Syrovým vrchom (na mape s kótou 398).
Z Tulčíka do Fulianky
Dôvodom sťahovania rodiny Andreja (Endre) Roszkosa spolu s rodinou svojho svokra Andreasa Halyko bola povodeň, ktorá podľa tradície spôsobila v rodine mlynára veľký zlom... (Viac o povodni tu)
Ak bola povodeň v roku 1891 tou, ktorá "priplavila" Andreja Roszkosa (*1844) do Fulianky, mal 47 rokov. Jeho manželka Anna Halyko mala vtedy cca 33 rokov. So sebou priviedli štyri deti: Mária mala vtedy 12 rokov, Ján 8, Veronika 6 a Anna 4 roky. Ak s ním prišiel aj jeho svokor Andrej Halyko (starý mlynár), mal vtedy 64 rokov a svokra Mária Gömera mala 55 rokov. Najmladšia dcéra svokrovcov - Zuzana Halyko mala vtedy 13 rokov.
Ak sa do Fulianky presťahovala celá rodina, nové bydlisko našlo spolu 9 ľudí - štyria dospelí a 5 detí.
História mlyna neza-chovala meno fotografa, ktorý v 30-tych a 40-tych rokoch 19. storočia zanechal asi 50 fotografií zo života v mlyne.
Jedna z nich zrejme zachovala pamiatku na zakladateľa mlyna na Čaplankách a tiež nového mlyna vo Fulianke-Dubravke, mlynára Andreja Rozskosa, ktorý po svojom exode z Kračúnoviec tu našiel svoj definitívny domov.
Na fotografii z pred roka 1928 vpravo od neho sú jeho vnuci, Vojtech, Július a Ján ml.
Svedectvo záchrany
Ak sme sa do histórie aspoň trochu trafili, potom je čas hovoriť o období bezmála 40 rokov, ktoré boli v znamení budovania nového domova. Či to bolo na zelenej lúke alebo na mieste, kde pôvodne už stál nejaký mlyn, to sa už asi nedozvieme.
Zaujímavé je, že tretia vojenská prieskumná mapa Habsburskej ríše (1869-1887) na mieste mlyna vo Fulianke zakresľuje značku pre mlyn, no bez stavieb. (pozri mapu)
Jedno je však isté, že v roku 1922 mlynár Ján Roskos dal postaviť kamenný kríž k brehu ostrej meandry riečky Sekčov, poniže mlyna, podľa tradície na mieste záchrany pri povodni.
Urobil tak preto, aby sa Bohu poďakoval za záchranu svojho otca Andreja, a zaiste i celej rodiny. V súčasnosti je tento kríž inštalovaný pri chráme vo Fulianke na prosbu miestneho kňaza Gabriela Staurovského a so súhlasom mlynárovho syna Jána ml. v 70-tych rokoch 20. stor. nahradil pôvodný poškodený farský kríž.
Svedectvom o mieste, kde mlynský kríž bol postavený sú štyri mohutné javory, zasadené so štvorca, ktoré tam stoja doteraz. (o obnove kríža pozri tu)
Priestor meandry Sekčova je miesto, kde sa údajne zachránil mlynár Rozkoš...
V čase, keď na mieste absentoval kríž bol zriadený poľovnícky posed...
Priestor meandry Sekčova je miesto, kde sa údajne zachránil mlynár Rozkoš...
Dnes stojí kríž pri chráme sv. Kozmu a Damiána...
Dnes stojí kríž pri chráme sv. Kozmu a Damiána...
Kríž pri chráme vo Fulianke stál pôvodne poniže mlyna pri meandre Sekčova.
Zrod diela
Sotva 50 ročný mlynárov zať Andrej Roszkos, sa zrejme spolu so svojim svokrom Andrejom Halykom pustili do práce, aby dali tomuto miestu vo Fulianke - Dubravke novú tvár mlynskej usadlosti.
Čas osadenia základného kameňa stavby mlyna nepoznáme, no nápis na fasáde mlyna svedčí o dni jeho dokončenia: 30. VII. 1929
Technické srdce mlyna
Hádam niet človeka, ktorý by si pod slovom mlyn nepredstavil mlynské koleso. Aj ten vo Fulianke ho mal. Bolo to vodné koleso ako prvý hnací motor mlyna. Voda ako hnacia sila, bola privedená mlynským náhonom (vodným kanálom) dlhým cca 800 metrov.
Na fotografii z roku 1931 vpravo je vidieť mlynské koleso, ktoré bolo už odložené, nakoľko v tom čase už zrejme prebiehala prestavba pohonu mlyna na silnejší zdroj energie - vodnú paru.
K budove mlyna bola pristavená tzv. strojovňa - "mašinhaus", a v nej bol umiestnený parný stroj s veľkým zotrvačníkovým kolesom. Paru vyrábala veľká kovová nádoba, do ktorej bola privedená voda z blízkeho potoka Sekčov potrubím v zemi.
Ale ani to netrvalo dlho. Na zadnej strane fotografie vpravo je napísaný dátum 20.V.1943. Ak to nie je záber pri kolaudácii, určite v roku 1943 mlyn poháňala už elektrina.
Prestavby v krátkych časových úsekoch boli síce finančne náročné, no dosvedčujú záujem mlynára o to, aby srdce mlyna bolo v dobrej kondícii.
Technológia mlyna
Budova mlyna s rozmermi 30x15 m zrejme nebola náhodná. Bola prispôsobená technológii, ktorá na vtedajšiu dobu bola moderná. Zariadenie mlyna pochádzalo z košickej továrne Karola Poledniaka.
Trom mlecím stoliciam sekundovalo množstvo zariadení, dopravných pásov, vejačiek, sít, remeňov, ovládacích povrázkov...
Na obrázku hore je ilustrácia toho, ako vyzerala mlecia stolica.
Na fotografii hore je záber z opravy dopravného pásu, ktorým sa posúvalo obilie a múka do jednotlivých zariadení mlyna.
Na jej rube je dátum 23.VII.1941.
Opravárom je Vojtech Rozkoš, syn mlynára Jána Rozkoša st.
Život mlynskej rodiny
Vráťme sa naspäť k ľuďom.
Každú technológiu musí oživiť ľudská ruka, ľudský duch. Dušou mlyna bola rodina mlynára. Mlynské remeslo po svojich rodičoch Andreasovi Roszkosovi a Anne Halyko prevzal jediný syn spomedzi troch sestier, ako sme spomenuli vyššie. Zaujímavé je, že tento jediný syn nedostal tradičné meno Andrej. Rodičia mu dali meno Ján, Narodil sa tri týždne po Veľkej noci v stredu 18.4.1883. Podľa svedectva krstnej matriky vo Fulianke bolo v tomto roku pokrstených 15 detí. Ján bol siedmym v poradí...
Mladý, 21 ročný Ján si za svoju manželku vybral 18 ročnú Annu Janíčkovú z Fulianky. Svadbu mali v utorok 24.5.1904. Na svet priviedli a vychovali 5 detí: Máriu (*1907); Annu (*1909); Vojtecha (*1911); Júliusa (*1918) a Jána (*1920).
Širšia mlynská rodina
Práca v mlyne nebola jednoduchá. Sama rodina mlynára by si isto nedala rady nielen s obsluhou mlynských zariadení ale i so zabezpečením bežných domácich prác A keďže okolo mlyna bolo cca 3,5 ha pôdy, ktorá živila ľudí i zvieratá v mlyne, s pomocou "mlynarčíkov" - tovarišov, učňov a iných robotníkov mohla celá usadlosť naberať na kondícii.
Remeslo z otca na syna
Tovarišský list z 12. októbra 1933 svedčí o tom, že Vojtech Rozkoš, syn Jána Rozkoša z Fulianky sa riadne vyučil mlynárskej živnosti s nádejou na úspešné zúročenie vedomostí v rodinnom mlyne.
V tom čase bol už mlyn poháňaný parným zotrvačníkovým strojom a podľa ústneho podania mlel síce pomalšie no o to kvalitnejšiu múku produkoval, vhodnú aj na koláče.
Nie div, že obstál v konkurencii neďalekého mlyna v Kapušanoch, ktorý bol kapacitou väčší. Staré mlynské evidenčné knihy dosvedčujú, že do mlyna vo Fulianke vozili obilie gazdovia zo širokého okolia od Prešova, Giraltoviec až po Bardejov.
Povojnový súmrak
Celý tento príbeh mlyna a tých, ktorí mu vdychovali život však nie je iba o vzniku a rozvoji. Jeho dynamiku tvoria ako zrejme všade vo svete aj temné chvíle.
Temer 50-ročná aktívna činnosť mlyna vo Fulianke sa zaiste zapísala nielen do evidenčných kníh mlyna ale i do rodín mnohých tých, ktorí sa okrem rodiny mlynára podieľali na jeho živote vlastnou prácou či využitím jeho služieb.
Druhá svetová vojna povymetala z mnohých domácností aj posledné zbytky zásob a naturálií. Mnohí začínali tak povediac od nuly.
Snahy o zmenu režimu spoločenského života smerom k tomu, aby sa spoločnosť ako celok mala dobre si vybrala svoju daň v podobe ožobračovania tých, ktorí už tak boli chudobní.
Fuliansky mlynár vidiac túto žalostnú situáciu snažil sa pomôcť jednoduchým gazdom ako vedel - mlel a domieľal aj bez povolenia, čím na vlastnú päsť chcel zmierniť dopad štátnych opatrení na jednoduchých ľudí.
Táto politicky nekorektná činnosť bola Osobitnou komisiou Povereníctva vnútra, Výmerom č. 11619 z 29.11.1948, potrestaná zaradením fulianskeho mlynára Vojtecha Rozkoša do Tábora nútených prác v Novákoch na 6 mesiacov, nakoľko ""Menovaný ... rozvracal hospodársku konsolidáciu štátu..."
Tábor v Novákoch bol najväčším pracovným a sústreďovacím táborom na Slovensku. V rozmedzí rokov 1941 až 1951, v kontinuite troch rozdielnych politických režimov, slúžil na internáciu osôb za ich rasový a sociálny pôvod a politické zmýšľanie.
xxx
Podklady pre ďalšie riadky histórie mlyna vo Fulianke pre vás pripravujeme...
To sme my, čo pomáhame tvoriť svet...