Príbehy mlyna

V starej ľudovej piesni spievame v súvislosti s cestou do mlyna, že „... koľečka še obracajú, pšenička še meľe, meľe...“, čo je vlastne odpoveďou na otázku čo je nové v mlyne. Konštatuje sa v nej, že sa nič neobvyklé nedeje, lebo mlyn si pokojne melie a melie, čo je vlastne dobrou správou. Veru, stabilita určitého systému je vhodným príkladom toho, že človek chce tvoriť hodnoty, ktoré sú trvalé. Zub času a dôsledky nepravdivej ideológie sa podpísali aj mlynskej usadlosti vo Fulianke. Všetko však má svoj príbeh. V nasledujúcich riadkoch vám ponúkame zopár príbehov z Fulianky, kde sa narodil jeden mlyn, ktorý si zaslúži nový život.

Príbeh prvý: Zelinárka

Príbeh prvý - Zelinárka

Všetko sa to začalo dávno, podľa miestnej povesti niekedy v druhej polovici 15. storočia, keď Kapušiansky hrad obývali poväčšine len posádky, vytvorené z vojakov – žoldnierov. Tí sa živili vyberaním mýta na „kráľovskej ceste“ pod hradom, vedúcej zo severu na juh, po ktorej kupci prevážali svoj tovar. Podľa povesti im velil istý Francúz či Flám, ktorý mal meno Rich. Na jednej výprave pri vyberaní mýta, keď zhabal tovar istému kupcovi z Poľska zapáčila sa mu kupcova dcéra Dobrowka. Zobral si ju so sebou na hrad, aby mu robila spoločnosť. Ona však na hrade nebola v zajatí dlho. Podarilo sa jej z hradu ujsť, no len blízko pod hrad, kde ju prichýlila istá zelinárka Iľa, ktorá mala pod hradom pri Sekčove malý domček. Žoldnier Dobrowku hľadal, no nenašiel. Iľa sa o dievčinu starala až dovtedy, keď okolo prechádzali poľskí vojaci. Jeden z nich spoznal v dievčine svoju rodnú sestru a happy endom, ako to už v povestiach býva, bol jej šťastný návrat domov spolu so svojim bratom. Miesto, kde mala zelinárka svoj domček pri Sekčove dostalo svoj miestny názov po mene tej dievčiny a dodnes sa kúsok zeme pod hradom pri Sekčove medzi Fuliankou a Kapušanmi volá Dubravka.

Príbeh druhý: Povodeň

Príbeh druhý - Povodeň

Pravdivosť povesti o zelinárke už nie je overiteľná, no isté je, že história napísala v Dubravke nový príbeh, koncom 19. storočia, na stránkach miestnej fulianskej kroniky. Podľa jej svedectva založeného na ústnom podaní sa v jedno letné odpoludnie strhla veľká búrka s prietržou mračien na širokom úseku od Tulčíka po Lopuchov, a na druhej strane až po Terňu. Za veľmi krátky čas obrovský príval vody od Tulčíka, ktorý plytké koryto Sekčova nemohlo pojať, zalial celú šírku sekčovskej roviny. Poniže Tulčíka stál na „Čaplanke“ (pri kaplici) mlyn, ktorý využíval vodu potoka Čaplanka. Mlynár, vidiac katastrofu, nevedel, čo má skôr zachraňovať. Videl, ako príval vody práve berie kurín. Mlynár sa ho sotva stihol zachytiť, a už ho voda niesla. Kričal, volal o pomoc, ale nikto ho nepočul. Až poniže Fulianky v meandre rieky narazil na plávajúcu vŕbu, ktorej sa zachytil a šťastne „doplával“ k brehu neďaleko starej železničnej stanice v Kapušanoch, kde sa ho podarilo zachrániť. Mlyn na Čaplánkach, poniže Tulčíka, sa viac neobnovil. Táto udalosť sa podľa kroniky udiala v letných mesiacoch v r. 1891.

Príbeh tretí: Zlaté časy

Príbeh tretí - Zlaté časy

Tretím príbehom, ktorý je už zapísaný do reálie samotného miesta v časti Dubravka pri Sekčove je výstavba nového, už kamenného mlyna, ako to uznal za vhodné zachránený, vďačný mlynár, ktorý neskôr pri meandre rieky, na mieste svojej záchrany dal postaviť kamenný kríž z vďačnosti Bohu za svoju záchranu.

Vhodné prírodné podmienky, sklon terénu a dostatok vody v rieke boli prirodzeným základom. V priebehu času tu po etapách vznikol vodný mlyn, ktorý dal prácu asi dvadsiatke ľudí z okolia a ponúkal príležitosť pre mletie obilia ľuďom zo širokého okolia.

Doba pary sa zapísala v mlyne po I. svetovej vojne, kedy technológiu pre mlyn, poháňaný parným motorom dodala košická firma Karol Poledňák. Nápis na budove mlyna prezrádza, že prestavba mlyna na paru bola ukončená 30. júla 1929.

Boli to zlaté časy mlyna.

Starí ľudia spomínali, že mlyn mlel síce pomaly no kvalitne. Jeho múka bola vhodná na koláče.

Ešte pred koncom II. svetovej vojny bola technológia mlyna vylepšená pohonom na elektrický prúd. Sila elektriny z mlynského elektrického transformátora, ktorý bol sprevádzkovaný okolo roku 1943 priniesla mlynu väčší výkon a jeho tri mlecie stolice produkovali kvalitnú múku, ktorú posúvali dômyselné „šálky“ (dopravný pás), v drevených prepravníkoch, vyrobených (ako i všetky drevené zariadenia mlyna) v dreva červeného smreku. Tieto dve veľké rekonštrukcie boli dôkazom toho, že mlynár zmýšľal moderne a mal veľký záujem na rozvoji mlyna. Povojnové roky boli tak nádejou na peknú budúcnosť tohto malého kúska zeme.

Príbeh štvrtý: Pohroma

Príbeh štvrtý - Pohroma

Štvrtý príbeh mlyna vo Fulianke je znova o pohrome. Nepriniesla ju však voda z prírody ale ľudská myšlienka o tzv. novom svete, o raji na zemi, ktorý budovala ruka proletára. On nehľadiac na osobu človeka búral všetko čo mu stálo v ceste, aby zabezpečil šťastie pre seba i na nešťastí tých druhých. Áno je reč o socializme s víziou komunizmu, ktorý nielen mlynu vo Fulianke, ale mnohým hodnotným reáliám tej doby zasadil taký úder, ktorý ublížil viac ako všetky prírodné katastrofy. August roku 1952 sa zapísal čiernymi písmenami do dejín nielen mlyna vo Fulianke ale i mnohých mlynov v okolí. Socialistickí boľševici narýchlo vykvasení z miestnych jednoduchých ľudí povzbudení orgánmi vtedajšej štátnej moci vydrancovali mlyn v Dubravke, a všetko jeho naturálne bohatstvo. Táto pohroma „odniesla“ mlynára nie do Sekčova ale do väzenia, kde ho zbavila občianskych práv, zhabala mu všetok majetok a zakázala mu vrátiť sa domov. Musel dožiť svoj život mimo domova, mimo mlyna. Socializmus rozhodol, že mlyn už neobnoví a v dome, kde mlynár chcel žiť svoj život zriadil miestnu materskú školu.

Miestna náborová komisia Fulianka v čísle 4 svojho "plátku" s názvom Bleskovka, ponúka Fuliančanom v 50-tych rokoch 20. storočia vlastný návod na šťastný život slovami: (presný prepis aj s chybami)

Nad Fuliankou svitá nový,

krajší deň,

Ktorý rozdrví

váš záškodnícky plen!!!

MALÍ A STREDNÍ ROĽNÍCI ! -

Netrpte medzi sebou záškodníkov, reakcionárov a sabotérov!

Odhaľujte tých, čo sú odporcami socializácie dediny!

Odhaľujte špinavú tvár reakcie, ktorá pripravuje vojnu, biedu a hlad!

Vykročte smelo VPRED

ZA MIER a JRD!

Príbeh piaty: Oživenie

Príbeh piaty - Oživenie

Pravdou je, že všetko zlé sa raz skončí. Po nežnej revolúcii v 90-tych rokoch minulého storočia sa začal nový príbeh mlyna. Je síce pravdou, že to, čo predchádzajúca moc zhabala za jeden deň nová štátna moc vracala štyri roky, no radosť zo vzkriesenia bola veľká, i keď ju poznačili rozpaky z bolestného stavu, v akom sa mlyn po reštitúcii nachádzal. Celá mlynská usadlosť, teda desať objektov vrátane domu mlynára, a s tým spojených temer štyroch hektárov okolitých pozemkov naštartovala proces, ktorého primeraný názov nie je návrat k pôvodnému stavu, ale oživenie k novej vlastnej podobe. To, čo nevyžadovalo extrémne finančné nároky v mlyne neboli budovy ale priestor okolitej prírody, ktorej oddychový potenciál rokmi len naberá na hodnote. Ten bol predovšetkým predmetom záujmu. Jeho výsledkom sú znovu obrobené polia, vykosené a vyčistené lúky, vysadené nové stromy mlynskej záhrady, upravený breh Sekčova a aspoň v základoch sanovaný dom mlynára, ktorého potomkovia sa po štyridsiatich ukradnutých rokoch vrátili do pôvodných priestorov.

Príbeh šiesty: Odvaha

Príbeh šiesty - Odvaha

Posledný príbeh nášho článku je o odvahe ľudí chopiť sa pluhu a pokračovať v tvorení novej brázdy na zemi v Dubravke.

Johann Wolfgang Goethe raz povedal: "Ku všetkému, čo je veľké, prvým krokom je odvaha."

Na jedného človeka by toho bolo príliš veľa, preto sa do sanácie mlyna pustila celá rodina – potomkovia mlynára a vytvoriac formálne občianske združenie s názvom Dubravka-Mlyn, sa rozhodli vrátiť mlynu jeho dušu, a tak prispieť k rozvoju a udržiavaniu kultúrneho a historického dedičstva svojich predkov.

Praktickým počinom združenia bolo vypracovanie stavebného projektu rekonštrukcie prvých troch mlynských budov, ktorých zámerom je ideové riešenie v duchu etnografickej prezentácie lokality s jej historicko-prírodným potenciálom. Tento projekt bol súčasťou europrojektu „Na ceste náboženských objektov po obidvoch stranách hranice“, v rámci programu cezhraničnej spolupráce Interreg V-A, Poľsko-Slovensko 2014-2020, ktorej partnermi projektu sú Gmina Zarszyn a Obec Fulianka. Žiaľ, aj napriek tomu, že mal podporu v prvých kolách schvaľovacieho procesu medzi viac ako dvesto podobnými projektmi, nakoniec schválenie nedostal. Možno i preto, aby sa mohli začať písať riadky ďalšieho príbehu histórie tohto malého kúska zeme pod Kapušianskym hradom.

Ostáva len veriť, že to bude príbeh natoľko zaujímavý, že bude stáť za to, aby sa ním mohol obohatiť každý, kto na mlyn pri svojich potulkách okolo Kapušianskeho hradu natrafí.