Tam, kde určité miesto dýcha históriou, nesmie chýbať povesť.

Miesto učupené pri potoku pod hradom neďaleko cesty si priam žiada príbeh. Príbeh však bez rozprávača neuzrie svetlo sveta. Naše miesto, na ktorom stojí mlyn, vďaka fulianskemu rozprávačovi p. Štefanovi Marinčákovi svoj príbeh má. Je ním povesť o Dubravke, či lepšie Dobrowke, mladej poľskej dievčine, ktorej meno dalo podľa povesti názov miestnej časti, na ktorej fuliansky stojí mlyn.

Nuž, začítajme sa...

 
 

Časť prvá

Kapušiansky hrad v 14. - 15. storočí, (za vlády Žigmunda, aj po nej), obývali poväčšine len posádky, vytvorené z častí vojsk rôznych zemepánov, ktoré boli v rôznych vojnách rozprášené a páni už nemali peniaze ani záujem na ich ďalšom vydržiavaní. Tiež rôzne tlupy, ktoré sa živili zbojom, dali sa občas naverbovať do posádky hradu.

Odtiaľ, podľa toho, komu slúžil správca - kapitán, chodili na výjazdy či už strážne, alebo aj lúpežné do blízkeho okolia, ale niekedy aj ďalej, na väčšie výpady a na dlhší čas.

V druhej polovici 15. storočia žil na Kapušianskom hrade kapitán Tomáš, starý ostrieľaný vojak. Bojoval pod rôznymi zástavami proti Tatárom, Alemanom, Čechom aj Poliakom. Keď sa už hlásila staroba, aj choroby ho trápili, utiahol sa k starému priateľovi, veliteľovi na Šarišský hrad.

Len čo sa trocha zotavil, prijal funkciu kastelána na Kapušianskom hrade. Tu mal vykonávať strážnu i mýtnu službu.

Vybral si potrebný oddiel, poväčšine takých búrlivákov, akým bol on sám, a s nimi prečesával okolie.

Poddôstojník, ktorý velil časti oddielu, bol dobrodruh, ktovie odkiaľ. Azda Flám alebo Francúz. Nikdy o sebe nehovoril. Oslovovali ho podľa hodnosti, ktorú sám udal „jesaul“. V terajšej hodnosti niečo ako strážmajster, či seržant. Kapitán Tomáš a niektorí jeho bližší vojaci ho volali „Rich“ (Rišo, Rič). Bol pomenší, ale dobre stavaný, húževnatý. Na ústach mal jazvu, šabľou alebo nožom urobenú, ktorá šikmo pretínala obe pery. Pri reči mal na tvári nepekný úškľabok. Azda aj preto málo rozprával. Radšej narábal korbáčom a šabľou. V jeho očiach nebolo badať ani iskierku súcitu a milosrdenstva, len samá nenávisť. Pri stretnutí s ním sa mnohým roztriasli kolená, a keď odchádzali, potajme sa prežehnávali. Každému hneď bolo jasné, že tento muž prelial už veľa krvi a beda tomu, kto sa mu dostane do rúk. Všetci vojaci sa ho báli, lebo bol odvážny a prvý sa vrhal do boja na najnebezpečnejšie miesta. Len pred kapitánom Tomášom mal rešpekt a verne mu slúžil.

Vyberal mýto od kupcov, ktorí išli s tovarom po „kráľovskej ceste“ z Budapešti do Krakova a opačne. Takých mýtnic bolo po ceste priveľa a kupci si hľadali bezpečnejšie cesty, hoci aj dlhšie. Práce pre oddiel kapitána Tomáša bolo málo, priestor úzky. Na východe hrad Megeš, na juhu Zbojnícky hrad, na juhozápade Šarišský hrad, na sever od Bradejova Zborovský hrad. Všade sa však dalo prekĺznuť. Aj cez Karpaty.

 

V ten jesenný deň hliadka, ktorá z veže hradu vyzerala do okolia, oznámila služobníctvu a posádke vojakov, že pán kapitán sa vracia. Zbadali ho, ako sa na chvíľu objavil medzi vŕškami od Demjaty. „Majú korisť, lebo idú pomaly“, hlásil starý trubač. Služobníctvo vybehlo na hradby. Po dlhšej chvíli sa objavila na kopci skupina jazdcov. Pomaly postupovala. Zaiste, veď hnali pred sebou aj dobytok. Služobníctvo sa rozbehlo za prácou, aby vyčistilo dvor, maštale aj izby. Nakládli ohne, zabili barana a piekli ho na ražni. Z pivnice vygúľali súdok medoviny.

Slnko sa už naklonilo k západu, keď oddiel došiel k bráne. Jazdci prešli cez bránu na nádvorie. Hlasno volali na druhov a skákali z koní. Kapitán Tomáš zoskočil z koňa a pristúpil ku koňovi, na ktorom sedela akási postava v ženskom plášti. Kapitán načiahol ruky, aby jej pomohol zostúpiť z koňa, ale ona odmietla a sama zoskočila zo sedla. Hneď sa však zapotácala a bola by aj spadla, ale kapitán ju zachytil. Plášť z tváre sa odchýlil a zvedavé služobníctvo zazrelo bledú, utrápenú, ale veľmi peknú tvár dievčaťa. Mohla mať tak 13 - 14 rokov.

„Odneste ju hore!“, povedal kastelán dvom ženám. „Opatrite ju a dobre sa o ňu postarajte! Ty, Iľa, ručíš mi za to, že sa jej ani vlas z hlavy nestratí!“, povedal to žene, ktorá bola zrejme správkyňou služobníctva. Tá drsná žena, trochu škuľavá, si zrejme vedela poradiť v každej situácii. Na súhlas vyškerila zuby a odišla do horných izieb so zajatkyňou.

Na dvore sa už schádzali prišelci k ohňu, domáci rýchle skladali batožiny z koní. Kone odvádzali do maštalí, kŕmili a ošetrovali ich. Chceli byť čím skôr na nádvorí, aby si vypočuli nové zážitky. Tam už prebiehala zábava.

Medovina už začala pôsobiť. Vojaci si pokrájali pečené mäso. Pri jedení hlasno vykrikovali, opakovali svoje zážitky, pričom zveličovali vlastné zásluhy. Ukazovali domácim korisť, rôzne šatstvo, drobné zbrane, náradie a pod.

Dobytok a ukoristené kone zostali dolu v dedine v hostinci. S tým sa urobí poriadok neskôr. Dnes sa treba zabaviť.

Len dvaja sa nezúčastnili všeobecnej zábavy. Kapitán Tomáš mĺkvo sedel na drevenom stolci pri ohni. Po chvíli vstal a odišiel do hradu. Po ňom hneď odišiel jesaul Rich. Tento tiež nejedol, ale za to viac pil. Býval v ubytovni pre mužstvo na prízemí. 

 

Po ich odchode vrava ešte vzrástla. Ba bolo už počuť aj pokus o spev. Služobníctvo a vojaci, ktorí sa na výprave nezúčastnili, obklopili vojaka Fúzača, ktorý sa síce chválil, ale oni ho radi ho počúvali.

Okolo Zborova sme sa prešmykli ľahko", začal rozprávať. „Nik nás nevidel. Cez hory sme sa trochu zdržali, lebo sme natrafili na salaš. Rich tam zabil dve ovce. Bol by aj viac, ale kapitán Tomáš mu to nedovolil. Odpočinuli sme si. Potom to už išlo. Prešli sme nejakú rieku a na ceste pred nami kupec-židák s plátnom. Capil som ho po chrbte a hneď ležal pod vozom. Ani si už nepamätám, kde všade sme boli. Ale mali sme už šesť koní a tucet volov. Vtedy nás napadli Ľasi. Bolo ich asi tridsať. Hneď som sa do nich pustil. Bol by som si aj sám poradil, ale chcel som niečo nechať aj Richovi. Ten priletel ako besný, a keď ho Ľasi zbadali, hneď ušli. Kapitán zmenil smer našej cesty.

 

Trochu sme sa poponáhľali. Išli sme celú noc. Hory už boli blízko. Prechádzali sme cez cestu a vtedy zahrkotal koč, ktorý išiel bez vojska. Rich bol prvý pri ňom. Kočiš sa zľakol a tasil šabľu. Rich ho preklal. V koči sedel akýsi zeman a dve ženy. Obe strašne kričali. Zeman vytiahol z tašky akúsi čačku - pištoľ. Vraj to strieľa. Rich mu zaťal šabľou do ramena. Zeman sa zvalil na zem. Rich mu odopol mešec. Ja som si uchytil pištoľ. Jesaul pozrel na ženy. Jedna bola staršia a tá druhá bolo dievča. Asi matka s dcérou.

 

Matka držala dcéru a zakrývala jej oči. Rich chcel dievča vytrhnúť, preto matku silne sotil z koča. Tá padla na zem asi mŕtva. Dievča si potom zobral na koňa. Ale dobehol kapitán Tomáš.

 

„Viete“, pokrútil hlavou Fúzač, „náš kapitán akosi mäkne. Rozkázal zemanovi obviazať ranu, hoci podľa mňa to bolo zbytočné. Ten mal asi dosť. Potom sme do koča položili aj ženu, ktorá bola mŕtva alebo azda omdletá. Koč sme obrátili smerom odkiaľ prišiel a kone  podurili. Tie sa, fŕkajúc, rozbehli naspäť. Potom sme sa vrátili k oddielu. Rich držal dievča  na svojom koni. Kapitán dal priviesť iného koňa, posadil naň dievča, chytil uzdu a šli sme. Ale, dajte sa mi napiť!“

 

Pohotový sluha mu hneď podal čutoru s medovinou. „Ako sa volá?“, pýtal sa iný. „A čo s ňou budú robiť?“, obrátil sa ďalší. Fúzač len stisol plecami a celá skupina sa rozrehotala.

Ešte nejaký čas sa prekrikovali, ale pomaly vrava utíchla a všetci sa pobrali spať. Pri ohni zostali len tí hladoši, ktorí obhrýzali kosti a vyciedzali súdok i poloprázdne čutory.

Ráno zastihlo hrad v každodennej činnosti. Ospalci sa vyťahovali z brlohov. Slúžky už stihli doniesť správu, že nová obyvateľka hradu sa volá Dobrowka, nechce jesť a stále plače.

Kapitán ju šiel pozrieť, len čo vydal skupine rozkazy a tá odišla do dediny, časť na hliadku k Šarišu a niekoľkí obriadiť dobytok, ktorý dohnali.

Darmo správkyňa Iľa počúvala za dverami, nepočula, čo sa kapitán zhováral so zajatkyňou. Keď zamračený vyšiel, rozkázal, aby dievčaťu doniesla nejaké šatstvo a všemožne mu vychádzala v ústrety.

Iľa navyberala zo zásob či už ulúpených, alebo zanechaných šiat predchádzajúcich obyvateľov a zaniesla dievčaťu. No dievča nejavilo záujem. Iľa ako rázna, ale skúsená správkyňa ju prehovárala, že nemá význam plakať a trucovať. Žiaľ, život je neúprosný a pokračuje ďalej. Osud jej pripravil taký údel, že je nateraz zatvorená.

A kto vie, či zakrátko sa jej osud nezmení. Možno ju pustia, možno vyslobodia. Alebo sa zapáči nejakému pánovi a vydá sa. V každom prípade musí jesť a dbať o seba. Nakoniec mladosť zvíťazila. Hoci žiaľ nad stratou rodičov aj úzkosť zo svojho strašného položenia boli neznesiteľné, predsa uznala, že stará žena má pravdu. A nakoniec aj Pán Boh je dobrý a zľutuje sa nad ňou. Prispôsobila sa teda svojmu položeniu.

 

Pre obyvateľov hradu plynul čas zaužívaným spôsobom a míňal sa podľa svojho odvekého zákona. Prešla zima. Na hrade išlo všetko po starom. Vojaci sa nudili. Kládli ohne, aby sa ohriali, dovážali drevo, ktoré sa míňalo a čakali na leto. Výjazdy z hradu neboli také časté. Len po zásoby do dedín sa chodilo pravidelne. Tam šoltýsi (richtári) vydeľovali poživeň pre ľudí a krmivo pre kone. Pokiaľ bolo, tak zo zásob zo zbojov, ale aj dedinčania museli prispievať zo svojho. A väčšinou dobrovoľne-nasilu.

Kapitán Tomáš akosi upadol. Tratil silu. Cez iné zimy trávil čas kdesi u známych, či príbuzných v Sedmohradsku. Teraz sa nedal prehovoriť. Trávil čas pri Dobrowke. Mlčky pozeral, ako vyšívala. Mlčky počúval ako reptala, s plačom vyvolávala rodičov a brata Boleka. Dožadovala sa prepustenia. To jej kapitán voľakedy sľúbil, ale nemal sa k tomu.

 

 

Kapitánovi pri nej mäklo srdce. Spomínal na svoju mladosť, kedy sa jeho matka a sestry oňho starali a rozmaznávali ho. Neskôr odišiel s vojakmi a v búrlivých vojnách, na pochodoch pomaly zdivočel. Časom stratil všetko príbuzenstvo a všetok majetok. Stal sa z neho samotár. Keď však ostarel, začal pociťovať nedostatok lásky a úcty. Občas navštívil rodiny priateľov a známych a ohrial sa pri ich rodinnom krbe. Aj pri prepade zemana na poľskej strane sa v ňom čosi pohlo, a preto sa zachoval tak, že jeho družina v údive žasla.

 

 

Kapitán však videl aj iskrivé pohľady svojho zástupcu Richa. Dobre ho poznal. Preto vzal dievča pod svoju ochranu.

 

Dievča často chodilo po nádvorí. Zašla aj do kuchyne, kde vypomáhala. Iľa ju často  brávala do dediny. Tak trocha vošla do povedomia ľudí v okolí. Ľudia ju volali Dubravka. V nárečí sa dosť neprakticky vyslovovali hlásky v takom poradí. „Dobrowka“ znelo dosť tvrdo. A dedinčanom bolo milšie vysloviť Dubravka. O to viac, že sa im dievča páčilo a videli, aká je nešťastná. Keď sa na nádvorí hradu mala stretnúť s Richom, rýchle odbočila inde. V sále na nádvorí sa neobjavila nikdy. Ale Rich sa vždy motal tam, kde sa prechádzala. Snažil sa usmievať, hoci jeho tvár sa usmievať nevedela. Z rôznych kútov a úkrytov však jastril očami, zatínal päste a zúril.

Vojaci a služobníctvo to videlo, že Rich má zálusk na dievča. Aj kapitán to vedel, preto dievča strážil. Raz však prišiel od Kapiovcov posol s odkazom, že kapitán Tomáš musí ísť doprevádzať grófsky sprievod do Levoče. Tam sa vraj majú zísť viacerí kasteláni a zemepáni s cisárskym úradníkom. Takéto stretnutia sa konali iba občas a zemepáni vítali túto príležitosť ako možnosť stretnutia s významnými pánmi. Tiež sa pri takých príležitostiach udeľovali privilégiá, ale aj výčitky neposlušným zemepánom, a tiež zvyšovanie poplatkov a daní.

Kapitán sa narýchlo vychystal. Prikázal Dobrowke, ale aj Ili, zabezpečiť sa v horných komnatách. Veliteľom posádky bol Rich, ktorý mal vykonávať pravidelnú službu dozoru na cestách. Všetko šlo zaužívaným spôsobom.

 

Dobrowka pár dní vydržala v komnatách. Keď sa chcela poprechádzať po nádvorí, Iľa jej to nepovolila. No raz, keď Iľa odišla do dediny s povozom pre hydinu a vajcia, ktoré mali byť nachystané u šoltýsa, Dobrowka sa odvážila vykuknúť von. Na nádvorí bolo ticho. Len pár koní lenivo prestupovalo v ohrade. Vybehla na nádvorie a tešila sa slniečku. Rozbehla sa za motýľom, ktorý jej pripomínal domovinu, keď zrazu sa jej do cesty postavil Rich. Zdesená sotva stihla odskočiť. Hrdlo jej zvieral ukrutný strach. Vykríkla a zdalo sa, že zamdlela. Ale pud sebazáchovy v nej zburcoval sily. Rozbehla sa k schodišťu do horného hradu. Ale tam jej zahatal cestu Rich. Nemala kam ujsť. Pri maštaliach ako aj pri obydliach mužstva sa nezachráni. Iľa je preč. Kapitán je preč. Už zatvorila oči a znova na ňu išli mdloby, keď zrazu začula škrípať veraje vrát. Služba pri vrátach otvárala bránu, do ktorej vchádzali povozy s drevom, ktoré dovážali poddaní. Dobrowka sa v nádeji rozbehla pomedzi vozy von z brány. Prekvapený Rich najprv nevedel, čo sa stalo. Až po chvíli rozbehol za ňou. Dobrowka bežala po ceste okolo strmého svahu ako zmyslov zbavená. Pred očami sa jej vynorili chvíle, keď jej zabili otca i mamu. Teraz za ňou beží ten človek, čo to urobil. Bola by rada mať teraz krídla, aby mohla uletieť. Poobzerala sa a Rich sa jej už videl blízko. V tom sa potkla. Keď sa zdvihla, Rich už naťahoval ruky, aby ju zachytil. V hrôze sa vrhla napravo zo strminy. Potom už nevedela, čo sa s ňou robí. Chvíľu sa gúľala. Potom narazila na peň. Veľmi ju to zabolelo. Skaly sa kotúľali spod jej nôh. Zase sa zošmykla a zachytila sa v kroví nad kamennou priepasťou. Chytajúc sa krovia, ruky mala dokrvavené, spúšťala sa až na dno priepasti. Tam ju opustili sily a obišli mrákoty.

Po chvíli sa prebrala. V hlave jej blysla myšlienka: „Domov!“ Za ňou je nešťastie a nebezpečenstvo a pred ňou, hoci ďaleko, ale predsa, domov. Znova sa rozbehla, teraz už po miernejšom svahu smerom na sever, kde cítila svoju domovinu.

Rich, ktorému sa vytrhla už skoro z rúk, s úžasom pozeral, ako sa Dobrowka rúti po svahu dolu. Za ňou pešo nemohol, to vedel. „Koňa!“, zreval na vojaka Johana, ktorý pribehol z hradu za ním. Rich vedel, že len obchádzkou na koni môže dobehnúť dievča. Ak sa, pravda, neroztrieska na skalách. Johan sa rozbehol k hradu a chvíľu mu trvalo, kým osedlal koňa a docválal s ním k jesaulovi. Ten ako zmyslov zbavený klial a šabľou rúbal do pňov. Johan v obave, aby sa Rich v zlosti nevyvŕšil na ňom, postrčil mu koňa. Ten vyskočil na koňa a udrel ho bičíkom. Kôň vyrazil po ceste ako vystrelený. Johan na svojom koni ho nasledoval. Obchádzka však bola dlhá. Všade boli záseky či zátarasy, ktoré boli potrebné na obranu hradu pred útokom. Keď sa jazdci po hodnej chvíli dostali pod hradný vrch, museli sa ešte chvíľu predierať húštinou, kým došli do riedkeho porastu. Tam z vyvýšeného miesta zbadali v diaľke postavu, ktorá sa potácala k dedine. Rich zaťal ostrohy koňovi do slabín a rozbehol sa za Dobrowkou. Odbočil trocha, aby utečenkyni odrezal cestu.

Doráňaná Dobrowka sa dopotácala na čistinku. Odtiaľ zbadala blízko dedinu a zamierila k nej. V hlave jej hučalo „domov, domov, domov...“ Už sa len potácala, keď zbadala jazdcov, ktorí sa blížili k dedine a zastúpili jej cestu k vysnívanému domovu. V hrôze sa zvrtla a zamierila k hustému porastu. V údolí sa leskla hladina potoka - už dosť blízko. Už sa zadúšala, v očiach sa jej zatmelo. Ešte sa jej zamarilo, že vidí nejakú postavu pred sebou, keď sa zrútila do akejsi jamy. Len ju zabolelo na čele a obostrela ju hlboká tma a ticho.

 

Časť druhá

Zelinárka Katarína už veľa prežila. Robila na panskom. Muž bol kočiš, ale keď zomrel, zostala s dvojročným synom Ondrejom. Na panskom šafár Nagel si našiel druhého chlapa ku koňom a Katarínu vyhnal z domu. Darmo plakala, darmo sa dožadovala súcitu. Šafár nedbal. A ešte jej z chrbta trhal aj uzlíček, kde mala pár vecí pre seba a dieťa. Vtedy sa v nej prebudil vzdor. Napľula neľútostnému šafárovi do tváre. Jej neslýchaná vzbura ho ohromila. Chcel ju udrieť bičom, ale najprv si musel utrieť oči. Katarína zatiaľ odskočila. Zúrivý šafár rozkázal drábom, aby ju potrestali a vyhnali z dediny. Našťastie jeden dráb bol priateľom jej nebohého manžela, tak ju mlátil len naoko. „Choď, Katarína, vidíš, ja ináč nemôžem. Boh nech ťa opatruje.“

Katarína bežala z Fulianky pozdĺž potoka, žiaľ ju dusil. Len Ondrejka tískala k sebe. Do hlavy jej vošla zlá myšlienka ako červík nahovárajúc ju, aby skočila do vody. Veď aj tak zahynú aj s Ondrejkom od hladu. Chcela zahlušiť ten hlas, bežala a predierala sa cez krovie stále ďalej. Vtedy sa chlapec v jej náručí rozplakal: „Mamka, poďme domov.“ „Synček môj, tam nemôžeme,“, ale keď videla zármutok chlapca, dodala: „Ale my si urobíme iný domček.“

Unavená Katarína so svojim synom prišli na trávnatú čistinku.  Pri myšlienke, že ostali bez jedla a strechy nad hlavou horko zaplakala. Ondrejko mal v srdci smútok tiež, no chcel mamku utešiť. Šundral v uzlíku a vytiahol sekeru. „Mamko, urobíme si dom. Ja ti pomôžem, mám sekeru.“ Katarína sa trochu pousmiala. Veď to decko nevie, čo vraví. Ale akosi ju pozdvihlo. „Dobre, synček, teraz pôjdeme spať. Ráno budeme stavať dom.“ Katarína natrhala trávy, aby tam vložila chlapca. Potom nalámala drobných halúzok a prikryla ho. Sama sa stúlila k nemu, aby ho ohrievala.

Chlapec zaspal, ale Katarína preplakala celú noc. A znova jej zišlo na um, skočiť do vody aj s chlapcom. A možno odvtedy sa traduje pieseň: „Úbohá vdovica žalostne plakala. V kalínovím leše, nocku nocovala.“

Nad ránom zaspala a hoci sa jej prisnili hrozné sny, predsa jej telo si predsa trocha odpočinulo. Ráno ju zobudil spev vtákov. Sadla si a hneď zúfalo vykríkla. Chlapec pri nej nebol. Vyskočila a s krikom sa ponáhľala k vode.

dubravka-upr4x3 (2)600px-96dpi.png

„Mamička, tu máš, jedz,“ zastavil ju hlas Ondrejka. Vynoril sa z krovia a na dlani podával Kataríne pár malín. „Bože môj!“, zakvílila, „veď ja toho chlapca musím zachrániť.“ Pritisla si ho k sebe a dlho ho stískala. Potom odbehla k vode umyť si oči, lebo ju pálili od plaču.

Na ohybe potoka bolo štrkovisko. Tam v plytčine zbadala ryby. Lenivo sa ohrievali na rannom slniečku. Katarína pomaly zobrala skalu a hodila ju medzi ryby. Tie ušli, len jedna sa obracala hore bruchom. Asi bola omráčená. Katarína bola hneď pri nej a vyniesla ju na breh so slovami „Dobrý Bože, dal si nám obed.“ Hneď nanosila dreva - sušiny. Z bútľavej vŕby si nadrvila trúd a ocieľkou vykresala iskru. O chvíľu už ohník horel. V lístí obalená a v popole upečená ryba ich nasýtila. Katarína sa rozhodla, že si urobí chatrč. Dokiaľ ju Pán Boh bude chcieť zachovať, dovtedy je treba žiť.

 

Tak Katarína začala stavať chatrč. Narúbala žrde, zatĺkla ich vedľa seba do zeme a popreplietala haluzami. Steny omazala blatom z oboch strán. Na strechu použila rákosie. Keď vo vnútri urobila pec z kameňov a blata, chatrč bola hotová. Načase, veď sa už hlásila jeseň.

Katarína žila najviac z rýb. Tiež rôzne opečené korene sa dali jesť. Nazbierala aj liečivé rastliny a za súmraku doniesla do dediny. Ľudia jej z toho mála, čo mali, dali niečo na prilepšenie.

13_kresba_fula_k_názvu_obce3_(2)96dpi.pn

Čoskoro prišla zima. Katarína narúbala a nanosila celé kopy dreva. Steny chatrče z vonku obložila senom, ktoré cez leto nasušila. Teplo teda bude. Ale čo budú jesť? Vtedy sa Pán Boh znova postaral. Cez obec prechádzal oddiel vojska. Na voze viezli zranených vojakov. Jeden z nich bol veľmi zranený a v horúčke veľmi kričal. Zložili ho k šoltýsovmu domu. Hajtman na koni vyštekol na šoltýsa: „Oho vojaka mi vyličiš. Ja si preň prídem. A keď zomrie, zderiem z teba kožu a na vojnu zoberiem teba, alebo radšej tvojho syna.“ Zvrtol sa odcválal s oddielom.

Šoltýs bezradne pozeral na nemocného, ktorý prestal kričať a už len tíško stonal. Ľudia sa zbehli. Nik nevedel, čo má robiť. „Zavolajte Katarínu“, ktosi navrhol a hneď poslali po ňu. Chorého položili na lavicu. Niektoré ženy ho porozopínali. Bol poobväzovaný. Rany mu mokvali, ale noha bola belasá. Poniektorí sa prežehnávali. Veď je s ním už skoro amen. 

 Pribehla Katarína. Prezrela chorého a tiež potvrdila, že je to veľmi ťažké. Šoltýs ju prehováral, aby to ešte skúsila. Sľúbil jej zato poživeň na celú zimu. Katarína pozrela na svojho Ondrejka, ktorý pricupotal za ňou a súhlasila.

 
413upr_edited.png

Na talige previezli vojaka do jej chatrče. Pridali jej vrecko kaše z pohánky, vrecko ovsených vločiek a štvrťku barana. V chatrči ho uložila. Hneď sparila rôzne zeliny a sennú drť, obložila už černajúcu nohu a ovila plátnom, ktoré jej k tomu účelu dala šoltýsova žena. Ešte previazala rany, nakládla na ne lístky skorocelu a dala sa mu napiť bylinkového odvaru. Po chvíli zaspal. Spal dlho, a keď sa prebudil, tíško sa spýtal: „Kde som?“ Katarína ho uspokojila, dala mu trocha kaše a znova nejaký odvar. Po chvíli zaspal a spal celý deň. Po troch dňoch mu odviazala nohu a pod obkladom zo zelín bola noha biela. Žiadna modrina. Takto Katarína vyliečila vojaka. Len pretrhnutá šľacha sa nedala vyliečiť, takže vojak Matej kríval. Zima prešla.

Na jar Matej začal stavať múry nového domu z nepálenej tehly. Strechu zhotovil zo šašiny. Ondrejko stále „pomáhal“, motal sa okolo. Katarína zberala zeliny. Sem-tam ju volali aj ku chorým. Doma však zariaďovala domácnosť. Matej vedel šikovne chytať ryby, takže obživa bola. Spravil lavicu, stôl, posteľ. A raz, keď prišiel potulný mních Benedikt, požehnal ich manželstvo vo fulianskom chráme svätých bratov a nezištných lekárov Kozmu a Damiána. Len sa trochu báli, čo sa stane, keď sa vráti hajtman po svojho vojaka. 

Tak žili spokojne pekných pár zím. Ondrejko vyrástol na pekného šuhaja. Bol šikovný a usilovný, preto ho zobral istý majster tesár za učňa. Šli stavať meštianske domy do sveta. Ondrejkovi bolo síce smutno za mamou, aj Mateja mal rád, ale chcel sa aj voľačo naučiť. A vo svete videl veľa vecí, o ktorých doma ani nechyroval.

 

Katarína v ten deň predpoludním, vyšla na úboč nad svojím domom, aby napoludnie mohla natrhať byliny, ktoré majú vtedy najväčšiu moc. Došla až k výmoľu. Tam rástlo veľa bylín, ktoré potrebovala. Pozrela na slnko, či je už čas trhať byliny. Zrazu zbadala ženskú postavu, ktorá potkýnajúc sa, bežala k nej. Preľakla sa. Veď v týchto miestach nevidno ľudí. Ani mátohu tu ešte nestretla. Znovu pozrela a v pozadí zbadala dvoch jazdcov, ktorí ju prenasledovali.

Prvý jazdec bol (a poznala ho dobre aj z diaľky) jesaul Rich z hradnej posádky. A zaiste prenasleduje tú ženu. Tá už bola blízko. „Veď je to len dievčatko“, zdúpnela Katarína. A hneď do nej vošla zlosť, ako vždy, keď sa konala nespravodlivosť.

 

 

Bola odhodlaná brániť prenasledovanú. Roztrapatila si vlasy a pokročila dopredu. Dievča už bolo blízko, ale už nemalo síl. Ešte urobilo pár krokov. Potklo sa a padlo do výmoľa. Tam ostalo nehybne ležať. Pri páde narazilo na ostrý kameň hlavou. Krv sa jej rinula z čela po celej tvári. Katarína pokľakla k nej, prezrela ranu, potom akoby nechtiac rozmazávala jej krv po tvári.

„Ty si ju zabil“, zvrieskla ostrým hlasom. Katarína sa zdvihla, otŕčajúc zakrvavené ruky, a išla k Richovi. Ten inak smelý a krvilačný vojak dostal strach. Cúvol s koňom, a keď Katarína išla nebojácne za ním, zaklial v akomsi čudnom jazyku, obrátil koňa a odcválal. Ešte zúrivo zaťal šabľou do zeme, až sa mu šabľa zlomila. Druhý jazdec odcválal za ním smerom k dedine.

„Čo sa to tu robí?“, vyzvedal Matej, ktorý dobehol ku Kataríne. „Pomôž mi ju odniesť,“, riekla. Obaja ju opatrne zaniesli a uložili v chalupe na posteľ. Katarína jej zobliekla potrhané a zakrvavené šaty. Dievča sa prebralo: „Kde to som? A kde je Rich?“, zašepkalo. „Neboj sa, Rich je preč. Teraz musíš spať. Najprv však vypi tento odvar!“ Dievča sa neprotivilo. Vypilo čaj z hrnčeka a po chvíli zaspalo. Katarína ju poumývala a obviazala rany. Potom jej obliekla svoj rubáš z ľanového plátna. Matej odkuľhal do dediny, aby niečo zvedel. Vrátil sa domov potme.

 

Rich s Johanom pili v hostinci, až kým sa nezačalo stmievať. Potom Rich si vymenil zlomenú šabľu s Johanom a odišiel do tmy, nevedno kam. Johan sa pobral do zámku. „Ten sa už nevráti,“ usúdil Matej o Richovi, „Tí rytieri si nosia svoje ulúpené peniaze stále so sebou. A kapitána sa bojí. Ten by ho bral na zodpovednosť. Radšej sa stratí. Ale čo s dievčaťom? Odvedieme ju na hrad?" Kataríne sa to nezdalo. V jej vnútri čosi hovorilo proti tomu. Pomyslela si: "Veď to dievča bolo asi ukradnuté. A kdesi ďaleko možno aj má svoj domov. A tu zaiste veľmi trpí." Vtedy ako na odpoveď dievča zo spánku zašepotalo: „Mamka, tatenko“, a začala plakať.

Katarína ju utíšila a dievča zaspalo. Ráno sa zobudila. Bojazlivo sa rozhliadla. Katarína jej s úsmevom podala misku s kašou: „Jedz, dievča, aby si bola silná. Tu si v bezpečí.“ Dievča sa pozrelo na Katarínu a Mateja. Asi sa jej zdali byť dôveryhodní, lebo zobrala misku a s chuťou zjedla kašu. Potom ešte kúsok ryby. Nakoniec to zapila odvarom z jahodových lístkov. Hneď bolo na nej vidno, že pookriala. „Nuž, a teraz, keď chceš, porozprávaj nám o sebe,“ vyzvedala Katarína. Dievča sa v rozpakoch pozrelo raz na Katarínu raz na Mateja. Cítila, že sú to dobrí ľudia, a tak začala hovoriť ako vyrastala doma v kaštieli spolu so starším bratom Bolekom, s rodičmi. Aká bola šťastná. Keď vyrástli, brat išiel na vojnu. Vojna ho zaviala až kdesi na Krym. Raz cestovali na návštevu k príbuzným. Cestou ich zajali zbojníci. Zabili kočiša, otca i mamu a ju priviezli sem na hrad ako zajatkyňu. Kapitán sa snažil byť k nej dobrý. Ale čo! Veď jeho zbojníci jej zabili rodičov. A Rich ako zloduch ju stále sledoval. A teraz to vyvrcholilo. Ona chce ísť domov. Snáď tam ešte žijú nejakí príbuzní. Keď nebude môcť odísť, zomrie od žiaľu. Prosila: „Pomôžte mi.“

Katarína s Matejom pozreli na seba. „Ale my sme starí a chudobní. Ako ti môžeme pomôcť? A z hradu ťa isto prídu hľadať.“ Dievča vyskočilo z postele, kľaklo pred Katarínu a trasúc sa od strachu zoplo ruky a prosilo o pomoc. Matej ošľahaný vojnami, ktoré zbavia ľudí všetkých citov, si pošúchal bradu: “Vieš čo, Katarína? Skúsme ju schovať. Veď včera si povedala vojakom, že dievča zomrelo. Čo keby sme urobili hrob, dali tam kríž a dievča niekam schováme?“ Katarína chvíľu rozmýšľala a nakoniec súhlasila. Matej hneď odbehol za dom a tam upravil jamu a okolie tak, aby vyzerala ako naozajstný hrob. Hneď na to odišiel k výmoľu, kde dievča spadlo. Pod hrabom vykopal jamu, zahrabal dnu peň spráchnivenej vŕby a znova zasypal. Zobral jahňa, zarezal ho a krvou postriekal šaty dievčaťa a miesto kde spadla. Potom začal tesať kríž.

Katarína medzitým pozorovala cestu od obce. V polovici predpoludnia zbadala blížiaci sa povoz. Zavolala Matejovi a sama odbehla odviesť dievča do skrýše. Len jej ešte dala odvaru, aby spala.

 

Vrátila sa k domu, kde práve dochádzal povoz z hradu. Iľa aj dvaja vojaci. Jeden z nich bol Johan. „Kde je dievča?“, vyštekla Iľa povýšene, lebo s poddanými sa nevedela rozprávať primerane. Vojaci zoskočili z voza a rozbehli sa do domu.

Katarína zopla ruky, pozrela hore a preriekla tíško: „Pán si ju vzal k sebe.“ Vojaci prekutali izbu, ale nenašli nič. Prišli k Ili naprázdno. „Kde je dievča?“, zrevala Iľa a načiahla ruku, že Katarínu sotí. Tá sa zvrtla a ukázala rukou na kopček za domom. Tam Matej práve osadzoval kríž na hrob. Potom pozbieral zakrvavené šaty po  Dobrowke a  položil na čerstvú hlinu. Medzitým Johan vysvetľoval Ili včerajšiu udalosť. Iľa pozrela na svah výmoľa. Našla hranatý kameň s krvou, na ktorom si Dobrowka rozťala hlavu. Prezrela zakrvavené a potrhané šaty. Zastala pri hrobe: „A prečo ste ju zahrabali? Boli by sme ju zobrali na hrad a pekne obliekli. Zavolali by sme k nej mnícha, aby sa nad ňou pomodlil.“  Bola v rozpakoch. Nevedela, ako sa má zachovať.

Katarína, skúsená žena, zbadala, že Iľa si nie je istá, preto spustila svoje proroctvá: „Pani, boli sme pri tom, ako sa včera to nešťastie stalo. Ale ešte väčším nešťastím bolo, že včera bol spln mesiaca. Celé kŕdle besov a ich poslov vám sledovalo dievča ako bežalo dole. Sledovali aj vojakov, ktoré dievča hľadali. Keby to dievča boli dostali, naveky by bola strašila na hrade. A nik, kto tam býva, by nemal pokoja. Najprv by boli zničení tí, ktorí jej ublížili. A potom ostatní bez rozdielu. Aj keď už bola mŕtva, stále lietali viditeľní i  neviditeľní duchovia. Celú noc sme ju strážili. Ešte teraz nie je všetko v poriadku. Kríž už stojí na jej hrobe, ale ešte musíme stihnúť do poludnia spáliť jej zakrvavené šaty na hrobe. Veď pozrite, vidíte tie vrany?“, ukázala na niekoľko vrán, ktoré krúžili opodiaľ, „rýchlo založte oheň!“

Keby boli vojaci smelší a šli by sa pozrieť, kde vrany krúžia, našli by na kríku zavesené jahňa, ktoré Matej zabil, aby jeho krvou obnovil stopy. Tí ale zbierali raždie. Matej kresal iskru a za chvíľu už oheň horel. Poskladali naň šaty. Keď všetko zhorelo, Katarína sa pomodlila a Iľa sa s vojakmi vrátila na hrad. Jeden z nich ešte pichol šabľou do hrobu. Šabľa narazila na odpor, ale keď vojak trocha pritlačil, vnikla ďalej. Vojak si utrel šabľu do hliny a trávy a všetci odišli. Matej sa odkolísal vyššie na kopček do krovia, odkiaľ videl, ako voz s Iľou a vojakmi stúpa k hradu. Katarína bežala za Dobrowkou, ktorá ešte spala.

Keď Iľa s vojakmi prišla na hrad, zistila, že Rich sa nevrátil, a keď prišiel na hrad odkaz, že ani kapitán Tomáš sa nevráti, lebo ochorel v Levoči, nastal na hrade zmätok.

 

V očakávaní nového hradného kapitána sa na Dobrowku zabudlo. Tá sa prebrala neskoro. Katarína jej dala jesť. Už sa dobre najedla, ale ešte bola slabá. Až po niekoľkých dňoch prišla k sebe. Snažila sa pomáhať pri práci okolo domu. Matej však teraz častejšie začal chodiť do dediny. Dozvedel sa od kupcov i od vojakov, ktorí občas chodili obidvoma smermi. „Hľadám známych, ktorí mi dlhujú peniaze,“ odvetil, keď sa ho ľudia pýtali čo zháňa.

Končilo leto, prichádzala jeseň. Dobrowka stále žialila za svojimi. Bola vďačná Kataríne aj Matejovi za opateru, ba aj za svoj život, ale domov mala stále v srdci a mysli.

Do dediny nechodila. Len veľmi málo ľudí vedelo o nej. Ale aj tí sa báli niekomu spomenúť, že Dobrowka žije. Jedného pekného jesenného dňa k večeru, zbadala Katarína dvoch jazdcov prichádzať k domu. Náramne preľaknutá varovala Dobrowku, aby sa šla ukryť. Ona sama pozbierala háby, podľa ktorých mohol niekto zbadať, že v dome žije mladá žena. Keď vyšla von, jazdci sa už zhovárali s Matejom. Boli to vojaci. Mladší pekný vojak, starší asi jeho sluha.

„Vy ste Matej?“, spýtal sa mladší jazdec s takým cudzím prízvukom. „Áno, čo chcete?“ „Som Bolek Rodzejowsky, hľadám svoju sestru Dobrowku. Na hrade mi povedali, že tu zomrela. Chcem vidieť jej hrob. A tiež chcem vedieť, čo sa tu stalo.“ Prekvapený Matej aj Katarína videli, že vojak plače. Bez slova ich zaviedli k hrobu. Tam sa vojak vrhol na hrob, objal ho oboma rukami a zakvílil: „Dobrowka, sestra moja! Prečo som vtedy nebol doma, aby som ťa ochránil?“

Dobrowka, ukrytá v kroví, počula hlasný plač. Ten hlas jej bol povedomý. A najmä v jej rodnej reči. Predrala sa z krovia a blížila sa k skupine ľudí.

Matej s Katarínou stáli stŕpnutí vedľa hrobu. Vtedy starší vojak zbadal Dobrowku. Zdesený vykríkol a kľačiac ju so slzami v očiach chytil okolo nôh. Mladší vojak zdvihol hlavu, zazrel dievča. Potom s výkrikom vyskočil, vytrhol šabľu a chcel sa vrhnúť na Mateja. Blyslo mu totiž v hlave, že tento je príčinou ich nešťastia. Ale Dobrowka sa vrhla k nemu. „Brat môj, nie!“ a zastala sa Mateja ako svojho záchrancu. Bolek chytil sestru do náručia a všetci sa rozplakali od dojatia. Brat bozkal sestru, sestra brata a druhého vojaka, starého Mazura, ich služobníka. Ale aj Katarínu a Mateja. Všetci hovorili a nikto nikomu poriadne nerozumel. Matej pozval všetkých do domu. Tam vyzval Boleka, aby rozprával.

 

Bolek držiac sestru za ruku, rozprával o domove, ako rástli spolu. Rozprával o vojne na Kryme. Keď sa vrátil, našiel rodičov síce živých, ale duševne úplne zničených. Dobrowke podskočilo srdce od radosti. „Tatenko a mamenka žijú?“, vykríkla. A keď jej obaja dosvedčili, znova od radosti všetkých objímala. Bolek pokračoval, ako najprv zariadil liečenie rodičov. Otcovi sa rana zahojila, ale ľavú nohu má nevládnu. Už si zvykol. Mama dlho ležala. Občas sa jej aj rozum kalil. Obaja so smútkom spomínali Dobrowku.

„Keď sa trochu vyliečili“, pokračoval Bolek, „zobral som nášho verného Mazura a prehľadali sme celé Karpaty. Všade sme sa vypytovali. Ktosi nám povedal, že medzi zbojníkmi bol aj ukrutník, čo mal preťaté ústa. Sledovali sme a vypytovali sme sa ďalej. To nás doviedlo až na Kapušiansky hrad. Tam nám potvrdili, že také dievča tu bolo, ale ušlo. Mazur sa však potajme zhováral s jedným vojakom a ten mu pošepol, že Dobrowka zomrela a pochovali ju tu, pod hradom.“

Potom Dobrowka rozprávala celé svoje súženie na hrade, až kým ju títo dobrí ľudia zachránili. Rozprávali sa až do rána. Ráno Mazur na koni odišiel do mesta na nákupy potrebné pre dievča. Katarína upiekla niekoľko rýb, varila kašu s medom. Bolek s Dobrowkou sa ešte poprechádzali po okolí. Mazur z mesta priviedol ďalšieho koňa a veľa pekných šiat pre Dobrowku. Keď sa ona do nich vychystala, bola pekná ako princezná. Katarína sedela na prahu domu smutná a dojatá. Veľmi si to dievča obľúbila. Aj Matej si potajme utieral rukávom oči. Dobrowka k nim ešte pribehla, pobozkala a vrúcne ich potešila, ďakovala za záchranu, za pomoc, za lásku a želala im, aby sa Ondrejko vrátil zo sveta zdravý. Potom si nájde dievčinu a oni budú chovať vnúčence. Bolek podal Matejovi mešec dukátov, aby tu pri potoku pre Ondrejka postavil mlyn. Všetci plakali, keď sa lúčili. Katarína s Matejom dlho pozerali za odchádzajúcimi.

Tak sa končí príbeh o Dobrowke.

 

Katarína a Matej však dlho nesmútili. Zakrátko sa Ondrejko vrátil domov a spolu začali stavať mlyn. Ľudia z okolia tam chodili mlieť svoje obilie. Ale chodili tam aj po radu, lebo Katarína a Matej mali dobré srdce a každému pomohli. Ondrejko sa oženil a zakrátko Katarína kolísala vnúčatá.

Nuž to je povesť o Dobrowke a o mlyne vo Fulianke. Na ďalšie osudy Dobrowky si už nikto nepamätá. Jediné, čo zostalo je názov, ktorým je pomenované miesto, kde stojí pod Kapušianskym hradom mlyn. To miesto sa dodnes volá Dúbravka. Rovnako sa volá aj priľahlé pole nad mlynom, kadiaľ údajne utekala z hradu Dobrowka...

 

Túto povesť počul pisateľ týchto riadkov od Jána Rozkoša, syna majiteľa mlyna Dubravka. Tento ju zas počul od svojho otca, ktorý sa do mlyna priženil asi r. 1870. Ten zase počul od starších „meľačov“ (zákazníkov), čo sem prichádzali, aby si zomleli svoje obilie...

Za krásne ilustrácie v povesti ďakujeme PhDr. Milanovi Chomovi, rodákovi z Fulianky.

To sme my, čo pomáhame tvoriť svet...

FULIANKA V HISTORICKEJ FOTOGRAFII registrácia TU